V rámci projektu virtuálnych osláv 30. výročia vzniku spoločnosti ELVAC sme teraz oslovili jednu špeciálnu skupinu veľmi vážených osobností v našej firme. Oslovili sme ženy, ktoré pracujú na takmer výhradne mužských oddeleniach a majú tak na týchto oddeleniach po zásluhe jedinečné postavenie.

Priblížte nám svoje začiatky vo firme ELVAC. Aké to bolo, keď ste nastúpili?

Šárka: Nastúpila som v roku 2007. Najprv som mala trochu obavy vzhľadom na to, že som prišla do čisto mužského kolektívu, čo pre mňa bola veľká zmena oproti mojej predchádzajúcej práci pri Českej Pošte, kde naopak prevládali ženy. Hovorila som si ale: „Keď som zvládla baby, zvládnem aj chlapov“. Oni (muži) boli tiež celkom rozpačití zo ženského elementu na pracovisku, ale po chvíli si to sedlo a s odstupom času môžem povedať, že mi práca medzi mužmi vyhovuje oveľa viac ako v zmiešanom kolektíve. Milo ma prekvapilo aj to, že mi zamestnávateľ ihneď poskytol všetko pracovné vybavenie, školenia a pod., čo u mojich predchádzajúcich zamestnávateľov nebolo zvykom.

Renáta: Moje pôsobenie v ELVACe začalo v roku 2015. Pamätám si, že keď som začínala, práve sa realizovala nejaká veľká zákazka. Pracovalo sa vtedy dokonca aj v pivnici, pretože bežné pracovné priestory svojou kapacitou nestačili. Boli tu vtedy aj externí pracovníci, takže zapamätať si všetkých bol celkom oriešok.

Ako Vás kolegovia prijali medzi seba?

Šárka: Na začiatku boli ľahko nervózni z prítomnosti ženy a povedala by som, že som z ich strany cítila ostych. Po chvíli si to ale sedlo a prijali ma za svoju.

Renáta: Pamätám si na pána Benu, ktorý bol pre mňa veľkou osobnosťou ako svojimi skúsenosťami a vzdelaním tak predovšetkým svojou noblesou, s ktorou dokázal riešiť problémy a tí chlapi to od neho brali. Celkovo si myslím, že som napriek prvotnej rozpačitosti zapadla veľmi dobre a dnes by som nemenila. Pamätám si, ako som na začiatku nechtiac pomiešala zákazky (vtedy tu pracovali aj učni) a chlapi na mňa opatrne: „No tu asi niekto z tých učňov pomiešal tie zákazky…“ a ja na to: „Nie, to neboli učni, to som bola ja…“ a takou úprimnosťou som si ich postupne získala.

Pracujete v mužskom kolektíve, na čo ste si museli zvykať?

Šárka: Ako to už pri práci medzi mužmi býva, občas panovala hrubšia reč, čo som sa zo začiatku snažila usmerňovať. Chápem, že niektoré situácie sú vypäté a potrebujú si uľaviť. Nemôžem ale povedať, že by čokoľvek nejako vybočovalo. Nikdy som nezažila nejaký podraz alebo niečo podobné, skôr naopak sú chlapi v práci priami a úprimní.

Hanka: Musím spomenúť, že napriek tomu, ako som na svojich mužských kolegov niekedy prísna, sú na mňa vždy veľmi milí. Myslím teda, že za dobu, čo som tu, sme naozaj zohraní.

Povedzte nám niečo o svojich záľubách a koníčkoch. Čo rada robíte, keď práve nie ste v práci?

Šárka: Je o mne známe, že som neposedný. Venujem sa ako letným, tak zimným športom a vedľa toho je mojou záľubou zahradničení. Čo sa záhrady týka, tak je to skôr okrasná záhradka, ale sem tam sa nájdu aj nejaké plodiny. V zime najradšej lyžujem, ideálne v Rakúsku. Obľúbila som si tamojšie lyžiarske stredisko Nassfeld. V lete hlavne turistika spojená s hubárčením.

Hanka: U mňa je to skôr z práce do práce, pretože väčšinu voľného času mimo zamestnania trávim prácami okolo domu a starostí o náš zverinec, ktorý číta psa, dvoch kocúrov, papagájov, korelov a chameleónov. Ak nájdem nejaký čas navyše, potom chodím na prechádzku so Samuelom L. Jacksonom (náš pes – nemecký Hovawart) alebo vyjdeme s rodinou niekam na hory.

Renáta: Väčšinu času mi zaberie starosť o našu veľkú rodinu, čo v poslednej dobe ešte umocnila pomoc dcére s dištančnou výučbou. Keď sa práve nestarám o staršie pokolenie našej rodiny, venujem sa svojim trom vnúčatám. Potom také tie klasiky, ako sú kúpaliská či dovolenka pri mori. Za zmienku určite stojí pletenie a háčkovanie, je to taký môj aktívny odpočinok. Kedysi som plietla rôzne doplnky pre manžela a deti, dnes pletú skôr ponožky, po tých je u nás v rodine najväčší dopyt.

Je niečo, čím Vás kolegovia prekvapili?

Renáta: Vážim si to, že kolegovia nikdy nezabudnú, keď oslavujem narodeniny či iné jubileum a vždy sa pripomenú darčekom a prianím. Veľa ma prekvapili, raz keď bolo MDŽ a ja som práve nebola v práci, nechali mi priviezť kyticu až domov. Na svojom pracovisku sa cítim na prvom mieste a to je pre ženu veľmi príjemné.

Keby ste nejakú udalosť mohla prežiť znova, ktorá by to bola?

Hanka: Keď to vezmem v globále, tak Elvac ako firma je pre mňa veľmi ústretový, už len to, ako chodí pán Ciompa s Jardou Chýlkom s nádielkou na Mikuláša a prídu naozaj za každým, k tomu všetky tie akcie a darčeky, napríklad k výročiu , to sa dnes už málokde vidí.

Šárka: Súhlasím s Hankou, je fajn, že aj keď je nás stále viac, tak osobný prístup riaditeľov, ktorí prídu, poprajú, ten tu je stále. Tiež som rada za všetky akcie pre zamestnancov, pretože tam môžem spoznať aj tých nových kolegov, s ktorými bežne neprídem do kontaktu.

Keby ste mohli zmeniť v práci jednu vec, čo by to bolo?

Všetky spoločne: Zásadného asi nič a ani to žiadnu z nás vlastne nikdy nenapadlo, skôr by sme priali všetkým, aby vymizli žabomyšie vojny medzi oddeleniami, ktoré občas vzniknú. Potom sú tu klasické neduhy spôsobené chlapskými zlozvykmi ako nechávanie riadu v dreze štýlom „to sa umyje“ atď. To sa snažíme riešiť rôznymi vtipnými odkazmi v kuchynke, takže na tom už sa vlastne pracuje. (smiech)

Taká malá nápoveda pre nás mužov, Aká je vaša obľúbená farba? Kvetina? Sladkosť?

Všetky spoločne: Ja myslím, že akoukoľvek kvietkou, nezáleží na počte ani druhu, aj keby to bola púpava. Ide o ten pocit, že človek vie, že si kolegovia jeho práce vážia a neberú ju ako samozrejmosť.